Obchod so záverečnými prácami na Slovensku stále nikomu neprekáža

Stretli ste sa s podobným prípadom? Dajte vedieť v diskusii.

“Keď idete k zubárovi, keď potrebujete projektanta, právnika, psychológa alebo lekára, keď posielate deti do školy, netreba pritom zabúdať na to, že kompetencie týchto odborníkov sa rodia v školskom systéme. Ak tento potichu a bez povšimnutia preráža každý deň nové dno, prejaví sa to aj vo vašom živote.”

Ťažká téma. Ako prevencia by mali pomáhať pravidelne konzultácie, pripomienkovanie predbežných verzií a podobne. Nie je mi jasné, áko sa “kupovanie” práce môže dokázať, v prípade, ak sa študent vyhýba konzultáciám. Za moju krátku kariéru vedúcej záverečných prác som sa stretla s jedným prípadom plagiatu - odhalené počas semestra ešte pred odovzdaním, následne prepracované a s jedným podozrením na plagiat (alebo kupovanie práce) - napriek prekvapivo dobrej úrovni analýzy experimentálna časť práce nikdy nebola dokončená.

Veru, poriadne ťažká. Problém sa javí byť zacyklený. Máme titulomániu (resp. kto chce, tu sú korešpondujúce podcasty na Spotify).

  • Starí rodičia a rodičia často chcú dodnes pre svoje deti VŠ vzdelanie vždy ak to aspoň trochu ide, a akej kvality či zamerania to už je často sekundárne. Možno aj preto, lebo máme historický precedens z predošlého režimu a s ním spojených možností (či skôr obmedzení?) kariérneho rastu.

    • To už dnes však vieme, hlavne nastupujúca generácia, že dávno neplatí, ale rátajú sa hlavne schopnosti, no pre mladého človeka pred maturitou, ktorý často netuší čo chce v živote robiť, alebo ako sa k tomu prepracovať, je tento kultúrny bias silný, tak to ide skúsiť na výšku, čo je jeden žiarivo sa núkajúci autoritou schválený východiskový bod.
  • Potom tu máme po Mečiarovi nejakú masu tovární na VŠ tituly ktoré však neposkytujú VŠ vzdelanie, akurát prinajlepšom poskytujú viac či menej rozsiahle testovanie vytrvalosti adeptov v schopnosti plniť rôzne manuálne úlohy splniteľné bez nutnosti sprievodného mentálneho cvičenia, tvorivého aspektu či zapojenia kritického myslenia.

  • Potom sú tu množstvá pracovných pozícií na trhu práce, ktoré nepotrebujú adeptov s VŠ vzdelaním schopných samostatne kriticky analyzovať a riešiť problémy, ale skôr ľudí schopných plniť rôzne pred-definované úlohy a úkony a zodpovedne pristupovať k takejto práci (chovať sa slušne, dodávať výsledky načas a pod.). Keďže zmienená masa tovární vyhovujúcich ľudí už “pečiatkuje”, zamestnávateľovi je jednoduchšie zobrať si ich za prvý filter a pýtať si teda to VŠ vzdelanie 1. či až 2. stupňa na rôzne pozície tohto typu.

  • Ako dôsledok tu teda máme časť populácie, ktorá si po čase už vedome príde do týchto tovární po tituly, nie po vedomosti, znalosti a zručnosti, a po čase vníma svoje štúdium ako prekážku, ktorú je potrebné prekonať alebo obísť, pred vstupom na trh práce, za účelom zvýšenia prospektov v súťaži na tomto trhu.

  • Toto prirodzene na trhu vytvára dopyt po službách, ktoré celý tento inak pomerne nezmyselný proces “získania pečiatky” uľahčia. A kde je dopyt, tam je ponuka.

Potom prirodzene ľudia začínajú vnímať, že nie je titul ako titul, hoci na občianskom sa píše rovnako, a že nie je diplom ako diplom, pretože nie je filter ako filter. No vo výberovom procese adeptov, a tam kde si už práca vyžaduje nejaké špeciálne znalosti, zručnosti či kvality, okrem všeobecnej pečiatky s dnes už takmer žiadnou garanciou akejkoľvek sprevádzajúcej kvality, sa už často vkladajú mená konkrétnych inštitúcií s nejakou reputáciou priamo do pracovných inzerátov, či už ako pozitívna selekcia (hláste sa tí čo ste z tejto inštitúcie) alebo negatívna (nehláste sa tí čo ste z tejto). Teda táto korupčná schéma už nedeformuje iba vzdelávací systém ako taký, ale aj trh práce a hodnotu “pečiatky” ako všeobecne platnej meny.

Niekde som čítal komentár, ktorý naznačoval, že diplomovky by bolo vhodné úplne zrušiť na školách, ktoré nerobia žiaden seriózny výskum, lebo tam tí študenti naozaj nemajú ani len priestor produkovať originálne vedecké práce a sú často dovedení k tvorbe rôznych “kompilátov” bez priestoru prispieť originálnou myšlienkou, keďže tam k tomu nemajú ani zadané témy ani schopných školiteľov.

Pomyslel som si: no veď dobre, ale potom nech sa tieto inštitúcie kategorizujú na inej úrovni (a aj financujú podľa iných schém) ako tie, čo sú naozaj výskumné a postkytujú VŠ vzdelanie so všetkými zodpovedajúcimi kvalitami. Nech absolventom udeľujú aj iné tituly a nech je v tomto našom “pečiatkovaní” ľudu o čosi vyššia úroveň granularity, keď ju teda už očividne potrebujeme.

Niekde som počul, že nejako na tento štýl to funguje v Rakúsku. :slight_smile:

Toto je však náčrt riešenia, ktoré je potrebné domyslieť a možné urobiť iba zhora (áno pán minister, na Vás sa pozerám).

Veď ako aj profesorka Bieliková hovorievali, nepotrebuje mať každý jeden občan krajiny VŠ vzdelanie, aby robil niečo zaujímavé a zároveň užitočné.

Hoci by bolo krásne mať v krajine 100% populácie s VŠ vzdelaním (pozor, nie titulom, vzdelaním - predstavte si tú kvalitu verejného diskurzu, či krajinu ako takú - utópia), už len kvôli distribúcií rôznych predispozícií k intelektuálnej či manuálnej práci v populácií, na to nie sú učiteľské ani študentské kapacity, v žiadnej krajine na svete.

Utkvela mi v pamäti myšlienka komunikovaná profesorom Hromkovičom niekde v tejto 2h prednáške, znejúca asi takto:

  • “každá krajina s cieľom prosperovať by sa mala snažiť vytvárať taký vzdelávací systém, ktorý má za cieľ každého jedného človeka vytiahnuť na najvyššiu úroveň, ktorú je 1. ochotný a 2. schopný dosiahnuť.”

V praxi táto úroveň za týchto podmienok asi nebude pre každého jedného človeka úplne rovnako tá najvyššia možná. (Hoci, otázka k pivu, pre tú srandu, za utopistického predpokladu, že každý človek má potenciál to vytiahnuť na úroveň profesora VŠ, koľko % populácie by muselo pracovať v školstve a akadémií, aby takéto niečo bolo čo i len teoreticky uskutočniteľné?)

Mimochodom, ak sa pán minister či niekto z jeho tímu špekulujúceho o reforme Slovenského školstva dočítal až sem, vrelo odporúčam do rešeršu k téme zahrnúť už zmienenú prednášku profesora Hromkoviča.

Potrebujeme sa ako krajina vyliečiť z titulománie.

Na záver vyberiem z článku úryvok, ktorý pekne ilustruje, čo nie je cesta vpred pri riešení tohto problému:

Pokiaľ bude táto korupčná schéma deformovať náš vzdelávací systém, ďalší tlak na zvyšovanie kvality záverečných prác môže týmto firmám akurát tak zvýšiť obrat. Detektívna práca, samozrejme, zostane na krku už teraz preťaženým školiteľom a oponentom, ktorých hlavnou úlohou sa pomaly stáva zisťovať, či u nich práve nekončí nejaký slušný zlodej alebo šikovný klamár.

P.S.: Pardon za moje digresie.